HRN v ISO 12100: podporný nástroj pre proces, nie „skratka k zhode“
V praxi posudzovania rizika podľa ISO 12100 sa metóda HRN neraz používa ako „hotový recept na riziko“. Je to pohodlné, no často to vedie k nesprávnemu záveru: ISO 12100 nedefinuje riziko ako jedno číslo vypočítané jednoduchým vzorcom. Norma vyžaduje odhad rizika pre konkrétne scenáre (nebezpečná situácia → nebezpečná udalosť → škoda) a „pravdepodobnosť vzniku škody“ chápe ako funkciu expozície, výskytu nebezpečnej udalosti a možnosti škode predísť alebo ju obmedziť. HRN sa dá používať korektne, ale len vtedy, ak slúži na podporu tejto logiky – nie ako jej náhrada.
Toto rozlíšenie je kľúčové pre to, čo v HRN vlastne „počítame“. ISO 12100 sa nepýta iba na to, aké nebezpečenstvá sa na stroji nachádzajú. Vedie uvažovanie k scenárom: kedy sa človek dostáva do zóny pôsobenia nebezpečenstva, pri akej úlohe, v akom stave stroja a z akého dôvodu. Až vtedy sa riziko stáva reálnym a posúdenie má zmysel.
Preto sa HRN nemá aplikovať „na nebezpečenstvo“, ale na popísaný prípad použitia. V praxi to znamená, že výsledok HRN je relevantný len vtedy, keď je priradený ku konkrétnemu úrazovému scenáru – nie k dielu stroja ako takému.
Pravdepodobnosť vzniku škody: prvok ISO 12100, ktorý HRN nesmie obísť
Najväčší rozdiel medzi bežným chápaním HRN a logikou ISO 12100 sa týka pojmu „pravdepodobnosť“. V ISO 12100 nie je pravdepodobnosť vzniku škody jediné hodnotenie typu „malá / stredná / veľká“. Norma ju vysvetľuje ako funkciu troch zložiek:
Práve tretia zložka sa pri HRN v praxi najčastejšie prehliada – pritom v reálnych úrazoch často rozhoduje. Dve situácie môžu mať rovnakú expozíciu a podobnú šancu, že nastane nebezpečná udalosť, a napriek tomu viesť k úplne odlišnému riziku: v jednom prípade je možné škode zabrániť, v druhom je škoda v podstate neodvrátiteľná.
Ak má byť HRN v súlade s ISO 12100, tento aspekt musí byť hodnotený vedome a musí mať vplyv na výsledok – aj keď „čisté HRN“ nemá samostatný parameter A (avoidance).
„Čisté HRN“ v praxi: ako priradiť LO, FE, NP a DPH k prvkom ISO 12100
Klasické HRN pracuje so štyrmi faktormi (LO, FE, NP, DPH) a spája ich do jedného výsledku (najčastejšie ako súčin). Samotný vzorec nebýva problém. Problém vzniká v tom, ako si tímy nastavia význam jednotlivých faktorov a podľa čoho ich vyberajú.
Ak chceš používať HRN bez úprav metódy, rozhodujúce je dôsledné mapovanie na prvky rizika podľa ISO 12100:
V praxi je „čisté HRN“ v súlade s ISO 12100 len vtedy, keď sa LO neurčuje „vo vákuu“, ale až po prechode logikou prvkov rizika podľa ISO 12100: kto je vystavený, čo je nebezpečná udalosť a či je možné škode predísť alebo ju obmedziť.
ISO 12100: kvalitatívne a kvantitatívne metódy – kam reálne patrí HRN
ISO 12100 uvádza, že rozhodnutia o znižovaní rizika majú byť podložené kvalitatívnou metódou a tam, kde je to vhodné, aj kvantitatívnou. Zároveň však norma priamo počíta s limitmi kvantitatívneho prístupu: má význam iba vtedy, keď sú dostupné potrebné dáta, čo je v praxi často náročné.
To presne vysvetľuje, prečo je HRN také rozšírené. HRN poskytne číslo, no najčastejšie nejde o kvantitatívnu metódu v probabilistickom zmysle. Je to bodovacia – polokvantitatívna – metóda, ktorá pomáha usporiadať hodnotenie, stále však stojí na expertnom posúdení.
„Viac kvantitatívny“ charakter HRN začína až vtedy, keď organizácia cielene buduje dátové podklady a ukotvenie škál. V praxi to znamená:
Bez toho HRN funguje ďalej, ale ako nástroj na štruktúrovanie a porovnávanie, nie ako výpočet pravdepodobnosti.
Ako používať HRN vedome: zásady, ktoré udržia metódu v intenciách ISO 12100
V praxi nejde o to, aby sme HRN „vypočítali dokonale“. Ide o to, aby HRN viedlo k správnym konštrukčným rozhodnutiam a aby bolo vnútorne konzistentné s logikou ISO 12100. Kľúčové sú preto pracovné zásady, ktoré znižujú mieru subjektivity a odstraňujú typické zjednodušenia.
Najdôležitejšie z nich sú:
V prístupe podľa ISO 12100 má hodnota HRN najväčší prínos vtedy, keď sa používa iteratívne: pred zavedením ochranného opatrenia aj po ňom. Vtedy číslo nie je „dôkazom bezpečnosti“, ale indikátorom, či sa zmenili tie prvky rizika, ktoré sa zmeniť mali.
Prípadová štúdia: „čisté HRN“ pre scenár uvoľnenia zaseknutia (a čo z toho vyplýva v ISO 12100)
V praxi je najlepším testom pre HRN situácia, kde riziko nevzniká pri „normálnej prevádzke“, ale pri typickej pomocnej činnosti.
Kontext stroja a úlohy
Uvažujme úsek baliacej linky s dopravníkom a dvojicou podávacích valcov (miesto vtiahnutia). Počas prevádzky dochádza k zaseknutiu fólie alebo produktu, ktoré obsluha odstraňuje ručne.
V analýze podľa ISO 12100 opisujeme nebezpečné situácie, nie „nebezpečenstvo v stroji“:
Až na tejto úrovni dáva zmysel prejsť na HRN.
Zvolená škála HRN (príklad)
Aby bola prípadová štúdia prehľadná, použime jednoduché interné triedy (dôležitá je konzistentnosť, nie „ideálne čísla“):
Poznámka: nejde o „jedinú správnu škálu HRN“. Je to len konzistentný súbor, na ktorom sa dá ukázať mechanika rozhodovania.
Hodnotenie HRN – dva varianty tej istej činnosti
Variant A: uvoľnenie zaseknutia v režime „JOG“ so zníženou rýchlosťou a s podržaným ovládaním
Praktické predpoklady:
Voľba parametrov:
HRN = 3 × 3 × 2 × 1 = 18
Konštrukčný záver: riziko stále existuje, ale je „udržané pod kontrolou“ podmienkami, ktoré zvyšujú možnosť vyhnúť sa ujme (presne tento prvok z ISO 12100 musí HRN vedome zachytiť v parametri LO).
Variant B: tá istá činnosť, ale v realite „výroba musí bežať“ (možný reštart, vyššia rýchlosť, časový tlak)
Praktické predpoklady:
Voľba parametrov:
HRN = 3 × 3 × 4 × 1 = 36
Konštrukčný záver: nezmenil sa „typ nebezpečenstva“, ale vzťah človek–stroj v konkrétnom prevádzkovom stave. HRN rozdiel ukáže, ale len vtedy, ak LO reálne zahŕňa možnosť vyhnúť sa ujme.
NP: prečo môže byť „násobič počtu osôb“ pasca (a ako to robiť rozumne)
V klasickom HRN je NP násobiteľ. Matematicky to funguje, no v praxi sa to často vykladá nesprávne: výsledok začne naznačovať, že riziko pre jedného operátora „rastie“ len preto, že vedľa stojí ďalšia osoba.
V modernejšom prístupe (opísanom aj v praktických nástrojoch uvádzaných v ISO/TR 14121-2) sa počet osôb častejšie používa ako prvok kontextu:
zvyšuje vážnosť problému,
dvíha prioritu opatrení,
ovplyvňuje organizáciu zóny a prístupu,
no nemusí byť násobiteľom „individuálneho rizika“.
Ako to používať v praxi bez narušenia ISO 12100
Najprehľadnejší postup je oddeliť dve perspektívy:
Riziko pre jednotlivca (unit risk) – v súlade s logikou ISO 12100
HRN počítaš pre „najviac exponovanú osobu” a v 99 % prípadov uvažuješ NP = 1. Zodpovedá to tomu, ako sa v projektovej praxi posudzuje scenár ujmy človeka pri konkrétnej interakcii so strojom alebo pracovným procesom.
Organizačná priorita / „dosah” – manažérske rozhodnutie, nie definícia rizika
Ak sa scenár môže týkať viacerých osôb (napr. otvorená zóna, operátor + údržbár, prítomné nepovolané osoby), do správy to uveď explicitne:
„možná súčasná expozícia viacerých osôb: ÁNO/NIE”
„maximálny počet osôb v zóne počas vykonávania úlohy: …”
a na tomto základe zvýš prioritu opatrení (napr. v pláne modernizácie, harmonograme realizácie).
Takýto postup rieši typický problém HRN: umelo nenadhodnocuješ „riziko pre operátora”, a zároveň neprehliadaš, že ten istý scenár môže zasiahnuť viac než jednu osobu.
Kedy dáva NP zmysel ako násobiteľ (a nespôsobí skreslenie)
NP ako násobiteľ býva opodstatnený najmä vtedy, keď ide o scenáre typu:
- uvoľnenie energie / odlet časti,
- požiar, výbuch,
- situácie, kde jedna porucha môže súčasne pôsobiť na viac osôb.
Aj vtedy je však vhodné položiť si metodickú otázku:
či by sa „viac zranených” nemalo zachytiť už v závažnosti ujmy (rozsahu následkov) namiesto v samostatnom násobiteli.
Pri hodnotení rizika je rozhodujúca interpretácia výsledku, nie samotná číselná hodnota, a konečné posúdenie prijateľnosti rizika je vždy vecou odborného inžinierskeho rozhodnutia.